Legendy, povesti
Príbehy legiend
S Ostrihomom a jeho okolím sa spája množstvo legiend, ktoré dodnes vzrušujú obyvateľov tejto oblasti a záujemcov o históriu tejto oblasti.
Lesy v okolí Ostrihomu sa už dávno stali postavami príbehov, pri ktorých tuhne krv za splnu.
Vzduch sa ochladí, pomedzi stromy sa váľa hmla a v lese vládne úplné ticho. Je čas na obchod medzi poľovníkom a diablom! Poľovníkovi, ktorý sa rozhodol uzavrieť dohodu s diablom, aby predal svoju dušu pre bohatší život. Stačilo, aby sa za splnu priplížil medzi stromy v lese a bez vrások rozprestrel na zem snehobielu vreckovku. Presne o polnoci musíte zamieriť na mesiac a trafiť ho dobre mierenou strelou, na oplátku padli na vreckovku tri kvapky krvi. Týmto bola uzavretá zmluva medzi diablom a poľovníkom.
S pomocou vreckovky namočenej v krvi Mesiaca čert vždy pomáhal poľovníkovi. Už sa nestaral o korisť, peniaze ani o svoj život. Diabol dlhé roky pozoroval čoraz viac prosperujúceho poľovníka, ktorého pre smolu pomaly opustil. Nakoniec čakal na naplnenie svojho osudu, osamelý a zúbožený. Po dlhých rokoch čakania sa objavil diabol a nenásytného lovca vzal so sebou.
(Článok Jánosa Burányho o tejto ostrihomskej poľovníckej povere vyšiel v Turisták Lap v roku 1889. Uverejnili sme ho z článku dunakanského bádateľa Orsolya Spónera dňa 18.03.2018)
Ostrihomský kamenár
Medzi starobylými múrmi ostrihomského hradu koluje krásny príbeh. A príbeh je o samotnom paláci a hradnej kaplnke, ktorú III. Béla ho dal postaviť v 80. rokoch 12. storočia. III. Uhorský kráľ Béla chcel vidieť na hradnom kopci palác zodpovedajúci veľkosti jeho ríše. Aby sa to podarilo zrealizovať, zveril prácu francúzskemu remeselníkovi, majstrovi Pierrovi. Remeselník sa pustil do stavby, no čoskoro požiadal kráľa o audienciu s odvolaním sa na finančné problémy. Kráľ sa zdráhal splniť jeho požiadavku, pretože v uplynulom období prebehlo niekoľko veľkých stavieb a pokladnica bola prázdna. Magister Pierre vtrhol na maďarský dvor. Opustil Maďarsko a vrátil sa do Francúzska. Ostrihomský palác bol opustený a krátko nato bol kráľ povolaný do služby. Kráľova manželka Margit Capet zostala v Ostrihome sama. Jeho myšlienky stále blúdili len k nedokončenému palácu; kým mu vietor neodvial kus pergamenu. Na pergamene videl niektoré štylistické črty francúzskeho remeselníka, ale nejako to bolo iné. Spýtal sa majiteľa modrotlače, ktorým nebol nikto iný ako Dénes, stavebný asistent majstra Pierra. Keď kráľovná videla Dénesov talent na umenie, najala ho, aby dokončil to, čo francúzsky remeselník zanechal pred pol rokom. Po návrate kráľa domov stála na štíte fasáda paláca, okrúhle okná a stĺpové brány. Správa o pripravovanom paláci v Ostrihome sa dostala do uší majstra Pierra, ktorý sa rýchlo vrátil do Maďarska. Keď Ostrihom videl, že práca ide bez neho, rozzúril sa a rýchlo zmizol, keď si uvedomil, že prácu prevzal jeho mladý asistent. Nakoniec bol dojatý, keď videl svoj obraz na hlavnom meste hradnej kaplnky. "Podľa starodávneho zvyku musí budova niesť podobu svojho pána." Tak sa stalo, že na dvoch stĺpových hlaviciach hradnej kaplnky sú dva obrazy vytesané do kameňa - Pierre a Dénes - (kamenár Az Esztergom. In.: Gábor Lipták: Regélő Dunántúl., Budapešť, Móra Ferenc Könyvkiadó 1964. 38-66).
Tajná chodba
Tento príbeh je o láske krásnej hradnej princeznej z Gerencsérváru Kláry Ujlaki a georgínskeho kapitána susedného hradu Vitany Imre Héderváryho. Otec hradnej pani Miklós Ujlaki ju chcel vydať za nemeckého grófa, no netušil, že srdce jeho dcéry už bije pre Imra Héderváryho. Klára - vzpierajúc sa vôli svojho otca - utiekla pod rúškom noci na zámok Vitany. Keď pán z Gerencsérváru zbadal, že jeho dcéra utiekla, v hneve obliehal hrad Vitany, no nemohol sa dostať dovnútra. Hoci nebol žobrák, ktorého otec slúžil na zámku Vitany, spomenul tajnú chodbu, ktorá ústi priamo do izby hradného kapitána. Miklós Újlaki cez to zaútočil na Imra Héderváryho. Dcéru odvliekol späť do Gerencsérváru a potom ju prikázal ukameňovať zaživa. Murári obce nezabudli na dobrotu hradnej princeznej, a tak zamurovali jeden roh pivnice, ktorá mala aj okno. Cez toto okno tajne kŕmili hradnú pani. Kláre sa medzitým vrátila nádej po tom, čo sa dozvedela, že jej milovaný žije. Medzitým nezaháľal ani kapitán Vitany-váru. Požiadal o pomoc kráľa Mateja, ktorý videl, že nastal čas konečne sa vysporiadať so zradným pánom. Kráľ pozval Miklósa Ujlakiho do Vitany, kde ho konfrontoval so svojimi činmi. Pán sa zrútil pod ťarchou následkov, oľutoval svoje činy. Vtedy sa Klára a Imre objavili v bezpečí. Príbeh sa končí zmierením otca a dcéry, zmierením milencov a v neposlednom rade zmierením kráľa Mateja a Miklósa (Tajná chodba. In.: Gábor Lipták: Regélő Dunántúl., Budapešť, Móra Ferenc Könyvkiadó 1964. s. 67 – 100)
Legenda o Čertovej hore
Príbeh rozpráva o vzniku hory Ördög a jazera Ördög v Nagyigmánde. Stalo sa, že roľníkovi z Nagyigmándu Miklósovi ukradli Ácsovci konský povoz. V snahe pomstiť sa rozhodol zaplaviť Ács vodou z Dunaja. Našiel aj vrece, ktoré predtým diabol preklial bezodnosťou. Začal lopatou hádzať obrovské množstvo piesku do tohto bezodného vreca a potom ho ťahal smerom k Ácom. Ale vrece bolo také ťažké, že sa vytrhla strana. Uvoľnilo sa veľké množstvo piesku, ktorý vytvoril horu medzi Ácsom a Nagyigmándom. Keď Diabol videl, že jeho plán zlyhal, nahneval sa a zoslal na osady búrku. Dážď nazbieraný v množstve zeminy, ktorú Miklós nahrabal, vytvoril jazero. Tak vznikla hora Nagyigmánd Ordög a jazero Ordög (Irén Talabér – László Pőcze: Povesť o hore Ordög. Nagyigmánd, Nagyigmándi Közössékékért Egyesület 2022.).
Hora zblízka
Pôvod mena Vértes-hegy sa datuje do obdobia vlády uhorského kráľa Andrása I. Nemecký cisár Henrik vyhlásil vojnu Uhorsku. Ich armády na súši aj vo vodách Dunaja sa nebezpečne blížili do vnútrozemia krajiny. Uhorský kráľ dal rozkaz vypáliť pozemky a evakuovať obyvateľstvo aj so zvieratami, ktoré padlo do cesty nemeckej armáde. Nemecká armáda kvôli tomu čoskoro začala hladovať a zásoba z Dunaja neprichádzala. Maďari využili lesť, aby nasmerovali blížiacu sa silu späť na nemeckú pôdu. Henrik a jeho zostávajúca pozemná armáda boli noc čo noc pod neustálym útokom Maďarov. Keď si cisár uvedomil, že jeho situácia je beznádejná, uzavrel s uhorským kráľom mier. András I. prejavil milosť nad Nemcami, ktorí sa ponáhľali späť na nemeckú pôdu, stratili hlavy a zanechali zbrane a štíty. Toto miesto preto nazývame Vértes-hegy (A Vértes. In.: Dénes Lengyel: Régi magyar mondák. Budapešť, Helikon Kiadó, 2019. s. 125 – 127).
Starček z Mária-kúta v Tate
Podľa príbehu kráľ Matej zorganizoval poľovačku v lese neďaleko Taty. Za obeť si vybral jeleňa, no svoj cieľ minul. Kráľ, poháňaný horúčavou lovu, prenasledoval veľkú hru. Jeleňa neúspešne prenasledoval až do noci. Kráľ stratil svojich poľovníckych spoločníkov a ani nenašiel cestu späť. Unavený putovaním padol smädný vedľa tŕňového kríka a potom sa začal modliť k svätej panne. Jeho prosba bola vypočutá, keď sa pred ním zjavila Panna Mária. Zaviedol kráľa Mateja na miesto, kde bol prameň. Uhorský kráľ prežil noc a potom sa vrátil k svojmu ľudu. Svoju vďaku vyjadril tým, že na mieste prameňa, ktorý sa odvtedy nazýval Mária-kút, dal postaviť studňu (Miklós Rohbacher: Tata története. Tata, Engländer C. Könyvnyomdája, 1888. s. 82 – 83).
Legenda o soche Neptúna
Na starých Kisbérových pohľadniciach sa znovu a znovu objavuje socha, ktorá stála na moste nad vodopádom v anglickej záhrade. Touto postavou nebol nikto iný ako Neptún, starorímsky boh vôd a morí. Kedysi dávno, keď Kisbér ešte patril do župy Batthyány, žil v obci žoldnier obrovskej sily. Jedného dňa tento chlapec viezol polená na svojom volskom záprahu, keď si všimol, ako sa k neďalekému schátralému mostu rúti šialený koč. Mladík vedel, že ak sa koč dostane na most, jeho pasažieri spadnú do rozvodneného potoka. Mladý muž veľmi nezaháľal. Zrazu skočil pred kone, chytil ich uzdy a zastavil koč. Keď sa problémy vyjasnili, pasažieri vozňa - francúzska dáma a grófove deti - odhalili svoju identitu. Po tom, čo sa o statočnom čine dozvedel aj gróf, odvážneho žoldniera bohato odmenil. A z vďačnosti zvečnil svoju pôvabnú postavu ako sochu boha Neptúna a postavil ju v Anglickej záhrade v Kisbéri (Pál Hegedüs – György Jaksics: Pozdrav z Kisbér. Budapešť, 2008. s. 18).
Banícky duch
Baníci mali špecifickú tradíciu. Z tohto dôvodu sa vyvinuli charakteristické viery, zvyky a legendy. Zriedkavé neboli ani príbehy o duchoch. Zdieľame takýto príbeh: Ako každý deň, aj v ten deň, v skorých ranných hodinách išli baníci do práce. Skupinka už zostupovala do hlbín, keď sa v tme v diaľke pred nimi objavila biela postava. Baníci sa v strachu ponáhľali späť do šachty a povedali strelcovi, že v bani pravdepodobne pobúril duch. Strelec išiel za kymácajúcou sa bielou postavou, no jeho lampa ho dobre neosvetľovala a keď prehovoril alebo sa k nemu priblížil, vždy sa vzdialil. Strelec požiadal mladého kanoniera, aby hovoril s hlavným baníkom. Hlavný baník zobral svoju loveckú zbraň a ponáhľal sa dolu do bane. Netrvalo dlho a našli baníckeho ducha. Hlavný baník nariadil, že ak neprestane, bude strieľať. Pištoľ vystrelila a biela postava po hlasnom výkriku stíchla. Baníci sa rozbehli k zastrelenému telu, z ktorého sa ukázalo, že je koza - ktorá v minulých dňoch zmizla a vnikla cez povrchovú baňu (József Seszták: Zo životopisu dorogského baníka. In.: Népünk tráðsáðiól. Ed.: Igaz Mária. Budapest, Művelt Nép Könyvkiadó, 1955. s. 97 – 99).